Tri zväcša nevyriešené otázky
Aj od doby pioniera Paula Rassiniera revizionisti ucinili obrovský pokrok, ich úloha nie je ani zdaleka ukoncená, kedže niekolko velmi dôležitých aspektov osudu Židov v 2. svetovej vojne ešte nebolo objasnených. Tu su tri základné problémy, ktoré revizionisti doteraz len ciastocne vyriešili:- Co sa stalo so Židmi, ktorí boli poslaní do Osviencimu, ale neboli tam registrovaní?
- Aká bola skutocná funkcia Belzeku, Treblinky, Sobiboru a Chelmna?
- Kolko Židov Nemci zastrelili na Východnom fronte?
a) Co sa stalo so Židmi, ktorí boli poslaní do Osviencimu, ale neboli tam registrovaní?
Vdaka nemeckým dokumentom, ktoré sa vo velkom množstve zachovali, sme schopní sa uistit, že do osviencimského koncentracného tábora bolo poslaných približne 1 milión Židov z rôznych európskych krajín. Takmer presne 200 tisíc z týchto židovských deportovaných (plus 200 tisíc nežidov) bolo v Osviencime registrovaných, zatialco zvyšných cca 800 tisíc registrovaných nebolo. Viack ako polovica z týchto 800 tisíc Židov prišla z Madarska v období mája a júla 1944 (Podla dokumentov bolo v priebehu ani nie dvoch mesiacov deportovaných z Madarska okolo 437 tisíc Židov. Väcina revizionistov, vrátane mna, akceptuje toto císlo, kým jeden z najprominentnejších revizionistických autorov, Arthur Butz, toto císlo neakceptuje. The Journal of Historical Review, Volume 19, Nr. 4, July/August 2000, obsahuje môj a Butzov clánok, týkajúci sa tejto otázky.)
Historici holokaustu tvrdia, že skoro všetci neregistrovaní židovskí väzni boli po príchode splynovaní v Birkenau. Ale existuje dôvod na názor, že Osviencim slúžil pre tých židovských deportovancov, ktorí neboli registrovaní, ako tranzitný tábor. Posúdme najprv prípad nemadarských Židov, ktorí boli poslaní do Osviencimu v rokoch 1941 až 1943.
16. októbra 1942 švajciarske židovské noviny Israelitisches Wochenblatt napísali:
" Už nejaký cas existovala tendencia rozpustit polské getá. Tak to bolo v prípade Lublinu a teraz má nasledovat Varšava. Nie je známe, ako daleko sa tento plán už vykonal. Predollí obyvatelia get putujú dalej na Východ do ruskej okupovanej zóny. Ciastocne boli nahradení Židmi z Nemecka. (...) Ocití svedkovia, ktorí až donedávna boli v gete v Rige a boli schopní utiect udávajú, že v tomto gete je stále 32 tisíc Židov. Od okupácie ich zahynuli tisícky. Židia sú teraz nútení pracovat mimo mesta. (...) Nedávno boli v Rige zaznamenané príchody židovských transportov z Belgicka a dalších krajín západnej Európy, ktoré však bezprostredne pokracovali k neznámemu cielu."
Ktokolvek oboznámený s oficiálnym tvrdením o holokauste vie, že sa nepredpokladá, že Židia z Polska a Belgicka boli posielaní na okupované sovietske teritóriá. Židia, deportovaní z polských get boli údajne zavraždení vo vyhladzovacích táboroch, a deportovaní belgickí Židia boli but poslaní do Osviencimu (kde bola väcšina z nich údajne splynovaná) alebo do táborov na Západe. - Dvaja revizionistickí výskumníci, Španiel Enrique Aynat (Estudios sobre el "Holocausto", Graficas Hurtado, Valencia 1994) a Francúz Jean-Marie Boisdefeu (La Controverse sur l'extermination des juifs par les allemands, Volume II, V.H.O., Berchem/Belgium 1996) zdokumentovali množstvo prípadov, kedy sa deportovaní západoeurópski Židia pocas vojny objavujú v oblastiach daleko na východ od Osviencimu. Podla tvrdenia o holokauste sa tam nikdy nemohli dostat, pretože sa udáva, že ich mala stihnút smrt v plynových komorách Osviencimu-Birkenau. Ale dokonca i oficiálna literatúra holokaustu sa zmienuje o deportácii niekolkých desiatok tisíc nemeckých a ceských Židov do Minska (Bielorusko) a Rigy (Lotyšsko). Prvá deportacná vlna do Rigy sa uskutocnila v decembri 1941. Ako spomína Hilberg vo svojej práci (Die Vernichtung der europaeischen Juden, s. 377), mnoho z týchto Židov pracovalo pre nemecké ozbrojené sily, ako aj pre súkromné podniky, ale mrzáci, vojnoví invalidi a starí ludia nad 70 rokov boli do Rigy taktiež posielaní. V tom case už zacalo masové vraždenie Židov v prvom vyhladzovacom tábore (Chelmno), ak máme verit ortodoxným historikom, takže preco by sa mali Nemci starat o posielanie nezamestnatelných Židov, ktorí mali byt všetci údajne zabití, na okupované teritóriá na Východe, radšej ako ich poslat do Chelmna? Ortodoxní historici sú úplne neschopní zodpovedat jednoduché otázky, ako je táto, pretože protirecia exterminacnej dogme.
V apríli 1944 francúzske undergroundové komunistické noviny Notre Voix oznamovali, že Cervená armáda oslobodila na Ukrajine 8 tisíc parížskych Židov (fotokópia tohto clánku sa nachádza na strane 86 Boisdefeuovej knihy La Controverse sur l'extermination des juifs par les allemands, volume 2, s. 86). Ako sa tam títo parížski Židia dostali? Neboli vari všetci splynovaní v Osviencime?
Veríme, že Spojenci bud nemecké dokumenty o Židoch, preložených z Osviencimu na Východ bud znicili, alebo ich uložili na bezpecné miesto, pretože protirecili legende o vyhladzovaní. Avšak niektoré dokumenty prežili. Nemecký dokument, uložený v archívoch židovského dokumentacného centra v Paríži uvádza, že v auguste a septembri 1942 boli do Generálneho Gouvernmentu, t. j. okupovaného Polska, poslané židovské transporty, obsahujúce všetky typy Židov, vrátane neschopných pracovat (Centre de documentation juive contemporaine, Paris, XXVI-46). Osviencim, kde boli pocas tohto obdobia posielané všetky transporty francúzskych Židov, nebol v Generálnom Gouvernmente, ale v západnej casti Polska, ktorú Nemecko anektovalo v roku 1939. - Nemecký dôstojník Ahnert, ktorý sa zúcastnil konferencie o "riešení židovskej otázky" 1. septembra 1942, udával, že Židia z Francúzska budú posielaní do tábora, ktorý má byt vybudovaný v Rusku (Centre de documentation juive contemporaine, Paris, XXVI-59). - Tieto dva príklady dokazujú, že Osviencim slúžil iba ako tranzitný tábor pre cast Židov tu deportovaných. To sa dokonale zhoduje s tými nemeckými dokumentami, ktoré odkazujú na "evakuáciu" a "presídlenie" Židov na Východ. Aj ked je táto dokumentácia velmi fragmentovaná, zopár zmienených prípadov dokonale otriasa exterminationistickou tézou, podla ktorej Židia, posielaní do Osviencimu, no tam neregistrovaní, boli zavraždení v plynových komorách.
Problém madarských Židov, deportovaných do Osviencimu v období máj-jún 1944, z ktorých bolo 28 tisíc registrovaných, je taktiež z väcšej casti nevyriešený. Ako sme už ukázali, vyhladenie týchto Židov v Osviencime-Birkenau sa nemoholo uskutocnit, pretože by nebola možná kremácia tiel. 9. mája SS Reichsführer Himmler vysvetloval v liste hlavnému úradu SS pre ekonomickú správu, že 200 tisíc Židov bude zamestnaných vo vojenskom priemysle (Nuremberg document NO-5689). Kedže v tom case neprebiehali žiadne velkoplošné deportácie Židov z iných krajín ako Madarska, týchto 200 tisíc musí nevyhnutne pochádzat odtial. V období jún-október 1944 bolo z Osviencimu do Stutthofu poslaných viac ako 23 tisíc prevažne ženských židovských väzenkýn, a tam boli zamestnané v továrnach, ale takteiž v polnohospodárstve. Velký pocet z nich pochádzal z Madarska (Stutthof, Muzeum Archiwum, I-IIB-8; Jürgen Graf and Carlo Mattogno, Das Konzentrationslager Stutthof und seine Funktion in der nationalsozialistischen Judenpolitik, Castle Hill Publisher, Hastings 1999). To dokazuje, že madarskí Židia poslaní do Osviencimu a tam neregistrovaní boli preložení do iných táborov, alebo továrni v nemeckej Ríši, ale konecná zástávka väcšiny z nich zostáva neznáma.
b) Skutocná funkcia Belzeku, Treblinky, Sobiboruand Chelmna
Tieto štyri tábory boli údajne cisto vražednými továrnami. Nezachovali sa o nich prakticky žiadne dokumenty. Kedže údajné masové vyhladzovanie nebolo možné z technických dôvodov, ako sme už vysvetlili, a kedže vieme, že mnoho Židov bolo poslaných na okupované sovietske teritóriá, my revizionisti veríme, že Belzec, Treblinka a Sobibor, ktoré boli umiestnené na východe Polska, boli skutocne tranzitnými tábormi pre Židov, ktorí pokracovali dalej na východ, ale nemáme žiadny dokumentárny dôkaz na podporu tejto tézy (o Chelmne, nevieme nic). Treblinka taktiež urcite slúžila ako tranzitný tábor pre Židov, idúcich do Majdanku a dalších táborov pri Lubline (Pollský Žid Samuel Zylbersztain, ktorý prežil desat táborov, uvádzal, ako bol v roku 1942 preložený z Treblinky do Majdanku s niekolkými stovkami dalších Židov, Pamietnik Wieznia dziesieciu obozow, v: Biuletyn Zydowskiego Instytutu Historycznego, Nr. 68, Warsaw 1968).
c) Pocet Židov, zastrelených Nemcami na Východnom fronte
Ortodoxní historici tvrdia, že Nemci na okupovaných sovietskych územiach zastrelili okolo jedného až dvoch miliónov Židov (Je príznacné, že nikdy neboli objavené žiadne velké masové hroby so zavraždenými Židmi, kým Rusko je plné masových hrobov s telami obetí komunistického teroru, stovky takýchto obetí bolo otvorených po páde komunistického režimu).
Najznámejší masaker sa údajne odohral v rokline Babij Jar nedaleko Kyjeva, kde Nemci 29. septembra údajne zastrelili 33 711 Židov. Toto podrobné císlo je uvedené v Einsatzberichte ("akcné správy") nemeckej armády, nájdených Rusmi po dobytí Berlína. Einsatzberichte odkazuje na dalšie pocetné masakry so stovkami tisíc obetami. Je skutocne nevysvetlitelné, že Nemci Rusom zanechali takúto inkriminujúcu evidenciu, aj ked mohla byt lahko znicená pred príchodom Cervenej armády.
V septembri 1943, ked sa Sovieti blížili ku Kyjevu, Nemci údajne vykopali telá a spálili ich na velkých hraniciach. Vdaka štastnej náhode bola roklina Babij Jar v case údajného pálenia mrtvol fotografovaná nemeckými prieskumnými lietadlami. Vzdušné fotografie nezobrazujú žiadnu ludskú aktivitu, žiadne otvorené hroby a žiadne hranice, a ukazujú, že zem bola neporušená (John Ball, Air photo evidence, Ball Resource Limited, Delta B.C., Canada, 1992). Masaker v Babom Jari je takto odhalený ako podvod, a všetky dalšie císla, spomínané v "akcných správach" sú od samotného zaciatku velmi podozrivé, kedže tieto dokumenty sú velmi pravdepobne podvrhmi. To samozrejme neznamená, že sa masové strielania Židov neuskutocnovali. Kedže Židia predstavovali chrbticu komunistického hnutia odporu, ktoré viedlo ilegálnu partizánsku vojnu za nemeckými líniami, s urcitostou sa vykonávali mohutné odvety voci židovskému obyvatelstvu. Ale kvôli nedostatku dokumentov nie sú revizionisti schopní ucinit nejaký racionálny odhad poctu zabitých sovietskych Židov. Pre tentokrát môžeme len uviest, z rôznych dôvodov, že císla, hlásané historikmi holokaustu, sú s urcitostou vysoko nadhodnotené.
Revizionizmus holokaustu a jeho politické dôsledky
Jürgen Graf