8
Židovská politika národno-socialistickej vlády vo
svetle dokumentov
NSDAP Adolfa Hitlera, ktorá sa dostala k moci v januári 1933, bola
anti-židovská. Národní socialisti považovali židovský lud za element
dekadencie a deštrukcie a úderník medzinárodného komunizmu (nielenže bol
Marx a väcšina komunistických teoretikov Židia, ale bolševická revolúcia v
Rusku bola z velkej casti vedená Židmi). Od roku 1933 Hitlerova vláda
prijala pocetné zákony, obmedzujúce práva nemeckých Židov, preto mnohí z
nich odišli do exilu. Aby urýchlili židovskú emigráciu, národní socialisti
úzko kooperovali so sionistickými skupinami, ktoré chceli, aby Židia
odišli do Palestíny. Táto národno-socialisticko-sionistická kooperácia
bola vo velkom zdokumentovaná americkým židovským autorom Edwinom Blackom
v diele The Transfer Agreement (New York/London 1994) a nie je nikým
spochybnovaná. Pred rokom 1941 väcšina nemeckých a rakúskych Židov
emigrovala (aj ked iba pár z nich skutocne odišlo do Palestíny), ale velké
množstvá Židov sídlili v krajinách, ktoré Nemci dobyli v prvej, úspešnej
fáze vojny. Do roku 1941 nemecká vláda rátala s implementáciou
Madagaskarského plánu, ktorý predpokladal premiestnenie európskeho
Židovstva na Madagaskar a vytvorenie židovského štátu na tomto ostrove,
ale kedže moriam vládli Briti, tento plán nemohol byt uskutocnený.
Masové deportácie do koncentracných táborov zacali v roku 1941. Nemci
zúfalo potrebovali pracovnú silu, kedže väcšina ich schopných mužov
bojovala na fronte. Ba co viac, Židia boli pokladaní za bezpecnostné
riziko. Nešlo o planý poplach, pretože židovský historik Arno Lustiger,
bývalý clen hnutia odporu a prežijúci niekolko táborov, sa pyšne
vystatoval, že vo Francúzsku Židia reprezentovali 15 % celého aktívneho
odporu, pricom Židia predstavovali iba 0,6 % francúzskej populácie (Der
Spiegel, 7/1993)
V niektorých koncentracných táboroch, predovšetkým v Osviencime a
Majdanku, bola miera úmrtnosti vysoká. Zatialco mnoho úmrtí bolo
zaprícinených nedostatkom jedla, zlým odevom a hrubým zaobchádzaním, a
zatialco existovali popravy zastrelením a obesením, choroby, predovšetkým
suchý plúcny týfus, ktorý prenášali vši, boli hlavnou prícinou enormne
vysokej úmrtnosti. Najúcinnejšou zbranou proti všiam bol insekticíd
Zyklon-B, ale dostupné množstvá neboli nikdy postacujúce. Namiesto
zabíjania ludí, Zyklon-B bol používaný na ich záchranu, a ako správne
uvádza Robert Faurisson, ak by Nemci mali viac Zyklonu-B, zomrelo by menej
väznov (Historici holokaustu nepopierajú, že Zyklon-B bol insekticíd,
používaný na odstránenie vší a dalšieho hmyzu, ale tvrdia, že mal dvojitú
funkciu, slúžiaci taktiež ako vražedná zbran na zabíjanie Židov v
Osviencime a Majdanku). V Osviencime, najväcšom tábore, epidémia týfu
dosiahla svoj vrchol medzi 7. a 11. septembrom 1942 s denným priemerom 375
úmrtí. V januári 1943 klesla priemerná miera úmrtnosti na 107 mrtvych
denne, ale v marci opät vzrástla na 298 (Jean-Claude Pressac, Les
crematoires d'Auschwitz, p. 145).
28. decembra 1942 napísal inšpektor koncentracných táborov Richard
Glücks v obežníku všetkým velitelom táborov:
"Hlavní doktori táborov musia použit všetky dostupné prostriedky v ich
možnostiach na dosiahnutie masívnej redukcie poctu úmrtí v každom tábore.
(...) Viac ako kedy predtým musia doktori zaistit, aby boli väzni
adekvátne vyživovaní, a spolu s táborovou administratívou musia podat
potrebné návrhy na zlepšenie. (...) Reichsführer SS [Heinrich Himmler]
nariadil redukciu miery úmrtnosti za každú cenu." (Nuremberg document
NO-1523).
Ako výsledok tohto rozkazu sa znížila miera úmrtnosti o takmer 80 % do
augusta 1943 (Nuremberg document PS-1469). - 26. októbra 1943 Oswald Pohl,
šéf hlavného úradu ekonomickej administratívy SS, uviedol v obežníku
velitelom všetkých 19 koncentracných táborov:
"V skorších rokoch, ked bol dôraz na prevýchovu, nezáležalo na tom, ci
uväznený vykonával nejakú užitocnú prácu alebo nie. Ale teraz je práca
väznov dôležitá, a všetky snahy táborových velitelov, orientácia
administratívnych služieb a doktorov musia slúžit zámeru udrtaž väznov pri
dobrom zdraví a schopných práce. Nie zo sentimentálnych dôvodov, ale
pretože ich potrebujeme ich rukami a nohami, takže aby nemecký lud mohol
zvítazit, musíme sa postarat o zdravie väznov." (Archiwum Muzeum Stutthof,
1-1b-8, p. 53.)
Takéto dokumenty bezpochyby dokazujú, že namiesto zámeru vyhladit
svojich väznov, Nemci ich chceli udrtaž nažive, pretože boli potrební ako
pracovná sila (ako uvidíme neskôr, to neznamená, že tí, ktorí boli docasne
alebo celkom neschopní pracovat, boli zavraždení).
Niekolko nemeckých dokumentov odkazuje na "Aussiedlung" (evakuáciu)
alebo "Umsiedlung" (preloženie) Židov na východ. 21. augusta 1942 Martin
Luther, úradník na ministerstve zahranicných vecí, napísal v memorande o
židovskej politike Ríše:
"Princípom nemeckej židovskej politiky po prevzatí moci (národnými
socialistami) bolo propagovat židovskú emigráciu všetkými spôsobmi. (...)
Súcasná vojna dáva Nemecku možnost a taktiež povinnost vyriešit židovskú
otázku v Európe. (...) Evakuácia Židov z Nemecka zacala na báze zmienenej
direktívy Vodcu (Hitlerov rozkaz na evakuáciu Židov). Bolo logické zahrnút
bezprostredne židovských obcanov krajín, ktoré taktiež zaviedli
protižidovské opatrenia. (...) Ale pocet Židov, deportovaných touto cestou
na Východ nepostacoval na uspokojenie tamojšej potreby pracovných síl."
(Nuremberg document NG-2586.)
Po desatrocia ortodoxní historici, ktorí nie sú schopní vyprodukovat
ani jeden dokument, dokazujúci nemeckú politiku vyhladzovania, povinne
tvrdili, že "relokácia" a "evakuácia" boli kódovými oznaceniami pre
"vyhladzovanie" a niektorí z nich opakujú tento nezmysel až dodnes.
Vyjadrenie Endlösung der Judenfrage ("Konecné riešenie židovskej otázky")
sa taktiež interpretuje ako kamuflážny pojem pre vyhladzovanie, aj ked
niekolko dokumentov jasne uvádza, že toto "konecné riešenie" znamenalo
evakuáciu alebo emigráciu všetkých Židov z nemeckej sféry vplyvu. No v
roku 1993 Jean-Claude Pressac, ktorý verí v tvrdenia o plynových komorách,
uviedol v Les Crematoires d'Auschwitz, že kódový jazyk je mýtus, a v roku
1996 anti-revizionistický francúzsky historik Jacques Baynac úprimne
pripustil, že nejestvuje žiaden vedecký dôkaz pre existenciu plynových
komôr (Le Nouveau Quotidien, Lausanne/Switzerland, 2 and 3 September,
1996).
Na zaciatku devätdesiatych rokov Rusi vydali osviencimské Sterbebücher
(záznamy o úmrtiach). V týchto dokumentoch táborová administratíva
podrobne zaznamenala 66 tisíc prípadov úmrtí, ktoré nastali v Osviencime
od polovice roku 1941 do konca roku 1943. Každá strana obsahovala meno,
dátum a miesto narodenia, národnost, náboženskú príslušnost, ako aj dátum
a prícinu smrti zosnulého väzna (Kedže tieto záznamy majú vela medzier, a
kedže chýbajú záznamy z roku 1944, dokumentácia je takto nekompletná).
Exterminacionisti sú týmito záznamami velmi znepokojení , kedže nie sú
schopní vysvetlit, preco Nemci, ktorí v Osviencime údajne splynovali do
jedného milióna Židov bez toho, aby ich registrovali, sa tak dôkladne
starali o zaznamenanie každej príciny prirodzenej smrti v tábore.
V roku 1995 sme s Carlom Mattognom navštívili ruské archívy, kde sa
nachádza 88 tisíc strán dokumentov, pochádzajúcich z osviencimskej
Zentralbauleitung (centrálna správa budov). Tieto dokumenty boli
sprístupnené výskumníkom pociatkom 90. rokv. Zentralbauleitung bola
zodpovedná za stavbu osviencimských krematórií, ktoré, podla tvrdenia o
holokauste, obsahovali plynové komory (faktom je, že tieto "plynové
komory" boli obycajnými márnicami, kde boli pred kremáciou uchovávané telá
zosnulých väznov). Ako sa dalo predpokladat, nenašli sme žiadne dokumenty,
podporujúce plynové komory a tvrdenie o vyhladzovaní, pretože ak by
existovali, Sovieti by ich triumfálne prezentovali už v roku 1945, aby
dokázali beštialitu nemeckého národno-socialistického režimu.
Nielenže dokumenty táborovej administratívy nepotvrdzujú tvrdenie o
vyhladzovaní Židov, priamo jej protirecia. Napríklad záznamy, uchovávané
osviencimským múzeom ukazujú, že 15 706 prevažne židovských väznov bolo v
období od júla 1942 do júna 1944 lekársky ošetrených v Monowitz, bocnom
tábore Osviencimu. 766 z nich zomrelo, zvyšní boli z nemocnice prepustení
(Panstwowe Muzeum w Oswiecimiu, Syg. D AuI-III-5/1, 5/2 5/3). Ako tento
fakt zapadá do politiky vyhladzovania? Mýtus, že neschopní pracovat boli
vraždení, je taktiež vyvrátený dokumentami. Jeden príklad by mal postacit
ako dôkaz. Ked sme robili výskum v Moskve v apríli a máji 2000, našli sme
s Mattognom nemeckú správu, napísanú štyrmi židovskými doktormi (Lebovits,
Bloch, Reich a Weil), ktorí pracovali v táborovej nemocnici, pod dozorom
Rusov zaciatkom roku 1945, tesne po oslobodení osviencimského tábora.
Správa obsahuje mená viac ako tisíc takmer výlucne židovských pacientov,
ktorých Nemci nechali v tábore pred jeho evakuáciou. Medzi nimi bolo 97
chlapcov a 83 dievcat vo veku od 1 po 15 rokov. (Gosudarstvenny Archiv
Rossiskoi Federatsii, Moscow, document 7021-108-23). Tí boli deportovaní
do Osviencimu spolu so svojimi rodicmi, aby sa predišlo rozdelovaniu
rodín. Ak by bolo tvrdenie o holokauste pravdivé, všetci z nich by boli
dávno pred rokom 1945 zavraždení, kedže boli neschopní pracovat.
Revizionizmus holokaustu a jeho politické dôsledky
Jürgen Graf
