Osvienčim: Mýty a fakty

Mark Weber

---

 

Skoro každý počul o Osvienčime, nemeckom vojnovom koncentračnom tábore, kde mnoho väzňov - väčšinou židovských - bolo údajne zavraždených, predovšetkým v plynových komorách. Osvienčim je všeobecne považovaný za najstrašnejšie nacistické vyhladzovacie centrum. Strašná povesť tábora však nemôže byť uvedená do súladu s faktami.

Učenci spochybňujú tvrdenia holokaustu

Aj keď sa to môže zdať udivujúce, stále viac a viac historikov a vedcov spochybňuje všeobecne akceptované tvrdenia o Osvienčime. Títo "revizionistickí" učenci nespochybňujú fakt, že do tábora bolo deportovaných mnoho Židov, alebo že tu mnohí zomreli, predovšetkým na týfus a ďalšie choroby. Ale zaujímave dôkazy, ktoré prezentujú dokazujú, že Osvienčim nebol vyhladzovacím centrom a že tvrdenie o masových vraždách v "plynových komorách" sú mýtom.

Osvienčimské tábory

Osvienčimský táborový komplex bol vybudovaný v roku 1940 v dnešnom južnom Poľsku. V rokoch 1942 až 1944 tu bolo deportovaných mnoho Židov.

Hlavný tábor bol známy ako Auschwitz I. Birkenau, alebo Auschwitz II, bol údajne hlavným vyhladzovacím centrom, a Monowitz, alebo Auschwitz II, bol veľkým priemyselným centrom, kde sa z uhlia produkoval benzín. K tomu existovali ďalšie menšie satelitné tábory, ktoré sa venovali ekonomickej činnosti.

Štyri milióny obetí?

Na povojnovom norimberskom tribunáli Spojenci obvinili Nemcov, že v Osvienčime zavraždili štyri milióny ľudí. Tento počet, ktorý podali Sovieti, bol po mnoho rokov nekriticky akceptovaný. Často sa tento údaj objavuje vo veľkých amerických novinách a magazínoch, napríklad (pozn. 1).

Dnes žiaden uznávaný historik, dokonca ani tí, ktorí všeobecne akceptujú tvrdenie o vyhladzovaní, neuznávajú tento údaj. Izraelský historik holokaustu Yehuda Bauer v roku 1989 uviedol, že nastal čas konečne uznať známy počet 4 miliónov za zámerný mýtus. V júli 1990 poľské Štátne múzeum v Osvienčime, spolu s izraelským holokaustovým centrom Yad Vashem, náhle oznámili, že v Osvienčime zomrelo celkom okolo jedného milióna ľudí (Židov i nežidov). Ani jedna inštitúcia neuviedla, koľko z týchto ľudí bolo zavraždených, ani nepodali odhad počtu tých, ktorí boli údajne splynovaní (pozn. 2). Jeden z prominentných historikov holokaustu, Gerald Reitlinger, odhadol, že v Osvienčime zomrelo cca 700 tisíc Židov. O niečo neskôr odhadol historik Jean-Claude Pressac, že v Osvienčime zomrelo okolo 800 tisíc ľudí, z ktorých bolo asi 630 tisíc Židov. Aj keď aj takéto nízke počty nie sú správne, ako také zobrazujú, ako sa počas rokov drastický menili tvrdenia o Osvienčime. (pozn.3)

Bizarné príbehy

Jedného času sa vážne tvrdilo, že Židia boli v Osvienčime systematicky zabíjaní elektrickým prúdom. Americké noviny, citujúc sovietsku správu očitého svedka z oslobodeného Osvienčimu, v roku 1945 uviedli pre čitateľov, že metodickí Nemci tam zabíjali Židov, používajúc "elektrický posuvný pás, na ktorom mohlo byť naraz zabitých niekoľko stoviek ľudí a potom presunutých do kremačných pecí. Zhoreli skoro okamžite, predstavujúc hnojivo pre blízke kapustné polia" (pozn. 4)

A na norimberskom tribunáli obvinil hlavný žalobca USA Robert Jackson Nemcov, že používali "novovyvinuté" zariadenie na zabitie 20 tisíc Židov blízko Osvienčimu "takým spôsobom, že po nich nezostala ani stopa" (pozn. 5). Žiaden uznávaný historik dnes neakceptuje žiadne z takýchto fantastických príbehov.

Hössovo 'priznanie'

Kľúčovým dokumentom holokaustu je "priznanie" bývalého veliteľa Osvienčimu, Rudolfa Höss z 5. apríla 1946, ktoré bolo predložené žalobcami USA na hlavnom norimberskom procese. (pozn. 6)
 
Aj keď sa ešte stále cituje ako pevný dôkaz tvrdenia o osvienčimskom plynovaní, v skutočnosti ide o falošné vyhlásenie, získané mučením.

Mnoho rokov po vojne opísal Bernard Clarke, seržant britskej vojenskej rozviedky, ako on a päť ďalších britských vojakov mučili bývalého veliteľa, aby získali jeho "priznanie". Sám Höss v súkromí objasnil svoje mučenie týmito slovami: "Iste, podpísal som vyhlásenie, že som zavraždil 2,5 milióna Židov. Rovnako tak som mohol povedať, že ich bolo 5 miliónov. Existujú určité metódy, ako získať hocaké priznanie, či už je pravdivé, alebo nie." (pozn. 7)

Dokonca aj historici, ktorí všeobecne akceptujú vyhladzovaciu verziu holokaustu dnes uznávajú, že mnoho špecifických vyjadrení v Hössovom "priznaní" jednoducho nie sú pravdivé. Kvôli jednej veci - dnes žiaden seriózny učenec netvrdí, že v Osvienčime zomrelo okolo 2,5 milióna alebo 3 milióny ľudí.

Hössovo "priznanie" ďalej udáva, že Žida boli vraždení plynom už v lete 1941 v troch ďalších táboroch: Belzeku, Treblinke a Wolzeku. Tábor "Wolzek", ktorý spomína Höss je totálnym výmyslom. Žiaden takýto tábor neexistoval, a jeho názov sa už v literatúre holokaustu nespomína. Ba čo viac, tvrdenie tých, ktorí veria v legendu holokaustu je dnes to, že plynovanie Židov v Osvienčime, Treblinke či Belzeku nezačalo skôr, ako niekedy v roku 1942.

Žiadne dokumentárne dôkazy

Spojenci po vojne skonfiškovali mnoho tisíc tajných nemeckých dokumentov o Osvienčime. Ani jeden z nich nehovorí o politike alebo programe vyhladzovania. V skutočnosti tvrdenie o vyhladzovaní nemôže byť zosúladené s evidenciou dokumentov.

Mnoho židovských väzňov neschopných práce

Často sa napríklad tvrdilo, že všetci Židia v Osvienčime, ktorí boli neschopní práce, boli bezprostredne vraždení. Židia, ktorí boli príliš starí, mladí, chorí alebo slabí boli údajne plynovaní hneď po príchode, a iba tí, ktorí sa mohli upracovať k smrti boli dočasne ponechaní nažive.

Ale dôkazy naznačujú, že v skutočnosti bolo vysoké percento židovských väzňov práceneschopných, a jednako neboli zabití. Napríklad interná nemecká telexová správa zo 4. septembra 1943 od vedúceho oddelenia pracovného pridelenia WVHA oznamovala, že z 25 tisíc židovských väzňov v Osvienčime bolo iba 3581 schopných práce, a že ostatní - okolo 86 % - bolo práce neschopných. (pozn. 8)

To je taktiež potvrdené v tajnej správe Oswalda Pohla, šéfa systému koncentračných táborov SS vodcovi SS Heinrichovi Himmlerovi z 5. apríla 1944. Pohl uvádza, že v celom osvienčimskom táborovom komplexe bolo celkom 67 tisíc väzňov, z ktorých 18 tisíc bolo hospitalizovaných alebo neschopných práce. V tábore Auschwitz II (Birkenau), údajne hlavnom vyhladzovacom centre, bolo 36 tisíc väzňov, väčšinou žien, z ktorých "približne 15 tisíc bolo práce neschopných". (pozn. 9)

Tieto dva dokumenty jednoducho nemôžu byť v súlade s tvrdením o osvienčimskom vyhladzovaní.

Dôkazy ukazujú, že Auschwitz-Birkenau bol vybudovaný predovšetkým ako tábor pre Židov, ktorí neboli schopní pracovať, vrátane chorých a starých, ako aj tých, ktorí očakávali zadelenie do iných táborov. Ide o domnienku Dr. Arthura Butza z Northwestern University, ktorý taktiež hovorí, že to bol dôvod tamojšej neobyčajne vysokej úmrtnosti. (pozn. 10)

Profesor histórie z Princeton University, Arno Mayer, ktorý je Žid, uznáva v nedávno vydanej knihe o "konečnom riešení", že viac Židov zomrelo v Osvienčime následkom týfusu a ďalších "prirodzených" príčin, než tých, ktorí boli popravení. (pozn. 11)

Anne Frank

Azda najznámejším osvienčimským väzňom bola Anne Frank, ktorá je známe po celom svete pre svoj slávny denník. Ale len málo ľudí vie, že tisícky Židov, vrátane Anne a jej otca, Otta Franka, Osvienčim "prežili".

15-ročné dievča a jej otec boli deportovaní z Holandska do Osvienčimu v septembri 1944. O niekoľko týždňov neskôr, čeliac postupujúcej sovietskej armáde, bola Anne evakuovaná spolu s mnohými ďalšími Židmi do tábora Bergen-Belsen, kde zomrela na týfus v marci 1945.

Jej otec ochorel na týfus v Osvienčime a bol umiestnený do táborovej nemocnice. Bol jedným z tisícov chorých a slabých Židov, ktorí boli ponechaní svojmu osudu, keď Nemci v januári 1945 tábor opustili, tesne pred jeho prevzatím Sovietmi. Otto Frank zomrel vo Švajčiarsku v roku 1980.

Ak by bolo nemeckým plánom zabiť Anne Frank a jej otca, Osvienčim by neprežili. Ich osud, aj keď tragický, nemôže byť daný do súladu s tvrdením o vyhladzovaní.

Propaganda Spojencov

Tvrdenie o osvienčimskom plynovaní je z veľkej časti založené na vyjadreniach bývalých židovských väzňov, ktorí osobne nevideli žiadne dôkazy vyhladzovania. Ich názory sú pochopiteľné, pretože chýry o plynovaní v Osvienčime sa šírili všade.

Spojenecké lietadlá zhodili na Osvienčim a priľahlé oblasti veľké množstvá letákov v polštine a nemčine, v ktorých sa tvrdilo, že v tábore sa plynujú ľudia. Tvrdenie o plynovaní v Osvienčime, ktoré bolo dôležitou časťou vojnovej spojeneckej propagandy, bolo taktiež vysielané spojeneckými rádiostanicami v Európe. (pozn. 12)

Svedectvo prežijúcej

Bývalí väzni potvrdili, že v Osvienčime nevideli žiaden dôkaz vyhladzovania.

Rakúšanka Maria Vanherwaarden svedčila o svojich táborových skúsenostiach v Toronte v marci 1988. V roku 1942 bola internovaná v Auschwitz-Birkenau kvôli sexuálnym stykom s poľským robotníkom. Pri ceste do tábora jej jedna cigánka povedala, že v Osvienčime budú všetky splynované.

Po príchode bolo ženám nariadené vyzliesť sa a vojsť do veľkej betónovej miestnosti bez okien, aby sa osprchovali. Zhrozené ženy si boli isté, že zomrú. Ale potom, namiesto plynu, vytryskla z hlavíc spŕch voda.

Osvienčim nebol žiadnym prázdninovým centrom, potvrdila Maria. Bola svedkom smrti mnohých väzňov na choroby, predovšetkým na týfus, a zopár spáchalo samovraždu. Ale nevidela žiadne dôkazy masového vraždenia, plynovania alebo nejakého vyhladozovacieho programu. (pozn. 13)

Židovská žena Marika Frank prišla do Auschwitz-Birkenau z Maďarska v júli 1944, keď bolo údajne 25 tisíc Židov denne plynovaných a spálených. Po vojne taktiež svedčila, že počas doby svojej internácie nepočula ani nevidela nič z "plynových komôr". Tvrdenia o plynovaní počula až neskôr. (pozn. 14)

Prepustení väzni

Osvienčimskí väzni, ktorí si odpykali svoj tresty, boli prepustení a vrátili sa do svojich krajín. Ak mal byť Osvienčim naozaj veľmi tajným vyhladzovacím centrom, Nemci by určite neprepustili väzňov, ktorí "vedeli", čo sa odohráva v tábore. (pozn. 15)

Himmler nariaďuje redukovať mieru úmrtí

Ako odpoveď na smrť mnohých väzňov kvôli chorobám, predovšetkým kvôli týfu, nemecké úrady, zodpovedné za tábory nariadili tvrdé protiopatrenia.

Vedúci úradu táborovej správy SS zaslal 28. decembra 1942 direktívu do Osvienčimu a ďalších koncentračných táborov. Ostro kritizoval vysokú mieru úmrtí väzňov na choroby a nariadil, že "táboroví doktori musia použiť všetky prostriedky v ich dispozícii, aby výrazne zredukovali mieru úmrtnosti v rôznych táboroch." Ďalej nariadil:

Táboroví doktori musia častejšie než v minulosti dohliadať na výživu väzňov a, v spolupráci s administratívou táborov, navrhnúť zlepšovacie odporúčania pre veliteľov táborov... Táboroví doktori musia dozrieť na to, či sú pracovné podmienky v rôznych pracovných táboroch zlepšené čo najlepšie.

Nakoniec direktíva zdôrazňovala, že "Reichsführer SS (Heinrich Himmler) nariadil, že úmrtnosť musí byť absolútne znížená." (pozn. 16)

Nemecké táborové regulácie

Oficiálne nemecké táborové regulácie objasňujú, že Osvienčim nebol vyhladzovacím centorm. Regulácie nariaďujú: (pozn. 17)

Novopríchodzí do tábora sa musia podrobiť dôkladnej lekárskej prehliadke, a ak existuje nejaká pochybnosť (o ich zdraví), musia byť umiestnení do karantény na pozorovanie.

Väzni,ktorí oznámia svoju chorobu, musia byť prehliadnutí v ten istý deň táborovým lekárom. Ak je to potrebné, lekár musí preložiť väzňov do nemocnice na profesionálne ošetrenie.

Táborový doktor musí pravidelne prezerať kuchyňu ohľadom prípravy jedla a kvality dodávok jedla. Každý nedostatok musí oznámiť veliteľovi tábora.

Ošetreniu nehôd sa musí venovať špeciálna pozornosť, aby nebola poškodená plná produktivita väzňov.

Väzni, ktorí majú byť prepustení alebo preložení, musia byť najprv predvedení pred táborového lekára kvôli prehliadke.

Vzdušné fotografie

Detailné snímky vzdušného prieskumu, ktoré boli vyfotografované nad Osvienčimom-Birkenau v niekoľkých náhodných dňoch roku 1944 (počas najväčšej údajnej periódy plynovania), boli zverejnené CIA v roku 1979. Tieto fotografie neukazujú žiadne stopy po kopách mŕtvol, dymiace komíny krematórií alebo masy Židov, očakávajúcich smrť, veci, o ktorých sa hovorilo, a ktoré by mali byť jasne viditeľné, ak bol Osvienčim vyhladzovacím centrom, ako sa uvádza. (pozn. 18)

Absurdné tvrdenia o kremáciách

Špecialisti na kremácie potvrdili, že nie je možné aby očas jari a leta 1944 bolo v Osvienčime - ako sa všeobecne uvádza - každodenne spálených tisíce mŕtvol.

Ivan Lagacé, manažér veľkého krematória v kanadskom Calgary, napríklad svedčil na súde v apríli 1988, že tvrdenie o osvienčimských krematóriách sú technicky nemožné. Údaj, že v Osvienčime bolo 10 tisíc alebo dokonca 20 tisíc každodenne spálených počas leta 1944 v krematóriách a otvorených jamách, je jednoducho "predpojaté" a "za hranicou reality" - vyhlásil Lagacé pod prísahou. (pozn. 19)

Expert na plynové komory odmieta tvrdenie o vyhladzovaní

Popredný americký expert na plynové komory, bostonský strojný inžinier Fred A. Leuchter starostlivo preskúmal údajné "plynové komory" v Poľsku a uviedol, že tvrdenie o plynovaní v Osvienčime je absurdné a technicky nemožné.

Leuchter je popredným špecialistom na navrhovanie a inštaláciu plynových komôr, používaných v USA na popravu usvedčených zločincov. Navrhol, napríklad, plynovú komoru v štátnej väznici v Missouri.
 
Vo februári 1988 vykonal detailné preskúmanie "plynových komôr" v Osvienčime, Birkenau a Majdanku v Poľsku, ktoré ešte existujú, alebo sú čiastočne v ruinách. V prísažnom vyhlásení pred torontským tribunálom a v technickej správe Leuchter opísal každý aspekt svojho skúmania.

Dôrazne uviedol, že údajné plynové zariadenia nemohli byť používané na zabíjanie ľudí. Medzi iným poukázal na to, že takzvané "plynové komory" neboli dostatočne uzatvorené a vetrané, aby mohli zabíjať ľudské bytosti bez toho, aby taktiež nezabili nemecký táborový personál. (pozn. 20)

Dr. William B. Lindsey, chemický výskumník, pracujúci 33 rokov v Dupont Corporation, rovnako svedčil v prípade z roku 1985, že tvrdenie o osvienčimskom plynovaní nie je možné. Na základe starostlivého skúmania na mieste "plynových komôr" v Osvienčime, Birkenau a Majdanku a na základe svojich skúseností vyhlásil: "Došiel som k záveru, že nikto nebol dobrovoľne alebo zámerne zavraždený Zyklonom B (plynou kyseliny kyanovodíkovej) týmto spôsobom. Považujem to za absolútne nemožné." (pozn. 21)

Poznámky

1. Nuremberg document 008-USSR. IMT blue series, Vol. 39, pp. 241, 261.; NC and A red series, vol. 1, p. 35.; C.L. Sulzberger, "Oswiecim Killings Placed at 4,000,000," New York Times, May 8, 1945, and, New York Times, Jan. 31, 1986, p. A4.
2. 2.Y. Bauer, "Fighting the Distortions," Jerusalem Post (Israel), Sept. 22, 1989; "Auschwitz Deaths Reduced to a Million," Daily Telegraph (London), July 17, 1990; "Poland Reduces Auschwitz Death Toll Estimate to 1 Million," The Washington Times, July 17, 1990.
3. G. Reitlinger, The Final Solution (1971); J.-C. Pressac, Le Crématoires d'Auschwitz: La Machinerie du meurtre de mass (Paris: CNRS, 1993). On Pressac's estimates, see: L'Express (France), Sept. 30, 1993, p. 33.
4. Washington (DC) Daily News, Feb. 2, 1945, pp. 2, 35. (United Press dispatch from Moscow).
5. IMT blue series, Vol. 16, p. 529-530. (June 21, 1946).
6. Nuremberg document 3868-PS (USA-819). IMT blue series, Vol. 33, pp. 275-279.
7. Rupert Butler, Legions of Death (England: 1983), pp. 235; R. Faurisson, The Journal of Historical Review, Winter 1986-87, pp. 389-403.
8. Archives of the Jewish Historical Institute of Warsaw, German document No. 128, in: H. Eschwege, ed., Kennzeichen J (East Berlin: 1966), p. 264.
9. Nuremberg document NO-021. NMT green series, Vol. 5. pp. 384-385.
10. Arthur Butz, The Hoax of the Twentieth Century (Costa Mesa, Calif.), p. 124.
11. Arno Mayer, Why Did the Heavens Not Darken?: The 'Final Solution' in History (Pantheon, 1989), p. 365.
12. Nuremberg document NI-11696. NMT green series, Vol. 8, p. 606.
13. Testimony in Toronto District Court, March 28, 1988. Toronto Star, March 29, 1988, p. A2.
14. Sylvia Rothchild, ed., Voices from the Holocaust (New York: 1981), pp. 188-191.
15. Walter Laqueur, The Terrible Secret (Boston: 1981), p. 169.
16. Nuremberg document PS-2171, Annex 2. NC&A red series, Vol. 4, pp. 833-834.
17. "Rules and Regulations for the Concentration Camps." Anthology, Inhuman Medicine, Vol. 1, Part 1 (Warsaw: International Auschwitz Committee, 1970), pp. 149-151.; S. Paskuly, ed., Death Dealer: the Memoirs of the SS Kommandant at Auschwitz (Buffalo: 1992), pp. 216-217.
18. Dino A. Brugioni and Robert C. Poirier, The Holocaust Revisited (Washington, DC: Central Intelligence Agency, 1979).
19. Canadian Jewish News (Toronto), April 14, 1988, p. 6.
20. The Leuchter Report: An Engineering Report on the Alleged Execution Gas Chambers at Auschwitz, Birkenau and Majdanek (Toronto: 1988). Available for $17.00, postpaid, from the IHR.
21. The Globe and Mail (Toronto), Feb. 12, 1985, p. M3

Zhrnutie

Tvrdenie o vyhladzovaní v Osvienčime vzniklo ako vojnová propaganda. Dnes, viac ako 50 rokov po konci 2. svetovej vojny, nastal čas pozrieť sa objektívnejším pohľadom na túto vysoko polemizovanú kapitolu histórie. Legenda Osvienčimu je jadrom tvrdení o holokauste. Ak stovky tisícov Židov tam neboli systematicky vraždené, potom kolabuje jeden z veľkých mýtov našej doby.

Zámerné udržiavanie nenávisti a vášní minulosti bráni skutočnému poznaniu a zmieru. Revizionizmus propaguje uvedomovanie si histórie a medzinárodné porozumenie. Preto je práca Institute for Historical Review tak dôležitá a zasluhuje si vašu podporu.